Obri na Veľkonočnom ostrove
Loď pod velením holandského moreplavca Jacoba Roggeveena pristála na Veľkonočnú nedeľu v roku 1722 na neznámom ostrove. Tunajší obyvatelia mali primitívne kamenné nástroje a zbrane, ako aj niekoľko kanoe. Námorníkov ohúrilo a vystrašilo viac než 1 000 obrovských záhadných kamenných sôch.
Ľud mnohých ostrovov – Polynézania
Jacob Roggeveen pomenoval ostrov kamenných obrov Veľkonočný ostrov. Tento objav znamenal pre ostrovanov začiatok dlhého príbehu utrpenia, ktorý sa skončil až v polovici minulého storočia. Už okolo roku 1 000 pred n.l. sa námorníci z Novej Guiney dostali k Fidži.
Odtiaľ sa plavili na Samou a Tahiti, o 400 rokov neskôr sa nepokojný národ znovu vydal na cestu a hľadal ďalšie ostrovy „za rohom“, ako sa rozprávalo v jeho legendách. Na obrovských katamaránoch podnikali dlhé plavby a stali sa ľudom mnohých ostrovov, Polynézanmi.
Podľa jedenej verzie sa Polynézania z Tuamotu vybrali okolo roku 380 hľadať novú zem. Pristáli na ostrove, kde žili vyše 1 000 rokov v klanoch bez akéhokoľvek kontaktu s inými národmi. Tento svet nazvali Rapa Nuli, Pupok sveta.
Na rozdiel od toho nórsky bádateľ Thor Heyerdahl zastáva názor, že niekdajší obyvatelia sem prišli z juhoamerickej pevniny, lebo iba tak možno vysvetliť, ako dokonale vedeli opracovať kameň. Obyvatelia Pupka sveta sa stali najlepšími kamenármi v celej tichomorskej oblasti. Kultúra Veľkonočného ostrova je v Tichom oceáne jediná, ktorá si vytvorila vlastné písmo rongorongo
Písmo rongorongo
Rongorongo je fonetické obrázkové písmo, ktoré zobrazuje ľudí, zvieratá, časti tela a predmety dennej potreby. Prevláda názor, že išlo a akési podpory pamäti pre pradávnych obyvateľov Veľkonočného ostrova. Stvárňuje ústredné pojmy na doplnenie zapamätaných slov a viet. V múzeách celého sveta sa nachádzajú zachované tabuľky s textami.
Zánik obyvateľov Veľkonočného ostrova
Možno po roku 1400 vpadol do krajiny nepriateľ, čo však nie je dôležité. Isté je, že pre nedostatok dreva spotrebovali všetky stromy na ostrove na prepravu a vztýčenie sôch, ako aj na výstavbu čoraz luxusnejších domov a lodí. Bez stromov sa žilo biedne, zem vyschla a stala sa neúrodnou. Nastal čas kanibalizmu, ľudia konzumovali manželky a deti nepriateľov. Ahu boli zničené, sochy popadali, A potom prišli nepriatelia – Európania bežiaci po pôde. Ostrov začali húfne vyhľadávať. Ešte v roku 1862 odvliekli Peruánci všetkých práceschopných mužov i ženy, aby otročili v ich baniach. Zopár ľudí, ktorí sa vrátili, prinieslo do krajiny ešte niekoľko sôch. Kresťania zničili toto „pohanské dielo“. V roku 1877 žilo na ostrove , ktorý roku 1888 anektovalo Čile, 110 obyvateľov. Jeho územie sa pokladalo za obrovské pastviny dobytka pre európskych podnikateľov a za kolóniu málomocných. Až od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia tu existujú demokratické štruktúry. Tajomstvo kamenných kolosov však pretrváva.
Skulpútri nehľadeli na more, ale stáli k nemu chrbtom. Pozorovali krajinu i ľudí klanu.
Veľkost a výzdoba sôch sa stali symbolom prestíže a moci klanov. Výstavba a preprava kolosov zničila všetky stromy na ostrove.